Volám sa Edo. Narodil som sa len nedávno. A som veľký. Väčší než zvyčajne netopiere môjho druhu zvyknú byť. A keďže som veľký, tak aj viac papkám. Ako som tak rástol, pojedol som takmer všetko jedlo, čo rodičia zvládli priniesť, iba ja sám. Súrodencom a ani rodičom toho veľa neostávalo a tak boli stále hladní. Preto sa moja mamka s mojím otcom rozhodli, že si budem musieť jedlo zháňať sám.

Mám sa naučiť lietať sám?! Veď som ešte maličký.

Rozhodli sa, že sa musím naučiť lietať, aby som to  zvládol. Lenže i keď som veľký, som vlastne ešte stále malý a tak to pre mňa nebola ľahká úloha. Mamka mi ukazovala, ako mám rozpažiť ruky. Na nich mám krídla, vďaka ktorým vraj my, netopiere, dokážeme využiť silu vetra a plachtiť na oblohe. Tak som to teda skúsil. Roztiahol som ruky, a…

… vietor mi podobral krídla a unášal ma preč! Mamka mi nestihla povedať, čo ďalej! A tak ma vietor unášal do neznámych končín. Bál som sa, čo so mnou bude, ako ja len pristanem? Vtom však vietor prestal fúkať a ja som spadol, nie veľmi mäkko, rovno na zem!

Bál som sa, bola mi zima a smutno. Pomaly som začínal byť hladný. Čo len budem robiť?

Našťastie ma našlo jedno dievčatko, ktoré sa nebálo, že by som jej ublížil, lebo viete, my netopiere máme takú povesť, že vraj ciciame ľuďom krv! Ale to je omyl, asi si nás mýlite s komáricami. Ja napríklad milujem šťavu z tekvíc. A tak som rovno aj dostal jednu do daru 🙂

Edka som uháčkovala podľa návodu od Kerry Lord. Použila som priadzu Katia Maxi Merino.